Jarné rieky Bosny a Srbska

Splavovanie riek v Bosne a Srbsku organizuje náš kamarát Rio z CK Adventurio. Ide vlastne o menšiu expedíciu, keďže v pláne sú aj rieky, ktoré ani on ešte nesplavoval. Keďže je apríl, predpokladáme, že vody by mohol byť dostatok a tak ide skôr o rieky, ktoré sa bežne v letnom období nesplavujú.

V nedeľu večer odchádzame zo Slovenska a ráno sa prebúdzam v meste Jajce v Bosne a Hercegovine. Mesto bolo v stredoveku kráľovským mestom a na území dnešnej Bosny a Hercegoviny posledné, ktoré odolávalo Turkom. Priamo v centre sa nachádza asi 25m vysoký vodopád, ten si pozeráme, rozmýšlame, či by bol splavný, ale nikto z nás si na to netrúfa. Nakoniec končíme len na káve v miestnej kaviarni.

Potom už odchádzame na rieku Ugar. Cez kopec do susedného údolia vedie spočiatku asfaltová cesta, ktorá sa ale postupne zužuje a na vrchole asfalt úplne končí. Zastavujeme pri poslednom dome, kde sa domácej pani pýtame, či prejdeme aj s mikrobusom s prívesom. Paní po chvíľke premýšlania s pochybnosťou v hlase odpovedá, že áno. Náš šofér Ľubo cestu bez väčších problémov zvláda. Prichádzame k rieke, ktorá má málo vody, dúfame, že po nástupné miesto, ktoré je o niekoľko kilometrov nižšie po prúde vodu naberie. Bohužiaľ nie je to tak a rieka Ugar je nesplavná. Ideme sa ešte pozrieť na vyhliadku nad kaňonom rieky. Otáčame sa a prechádzame späť k rieke Vrbas.

Na rozpádlovanie ide o celkom náročnú rieku s miestami obtiažnosti WWIV.

Rozhodujeme sa presunúť na Neretvu, teda jednu z najznámejších riek v tejto oblasti, kde vieme, že vody bude určite dostatok. Plavíme jeden z najkrajších kaňonov v Európe.

Počas presunu na rieku Prača nám začína poriadne liať. Cesta okolo rieky značená ako M5 je šotolinová a vedie takmer stále v tuneloch. Ráno je vody v rieke viac a plánujeme splaviť asi 10km úsek od mosta k vzdutiu MVE. Po asi kilometri nachádzame riečku, ktorá vyteká z jaskyne hneď vedľa Prače. Neodoláme a jaskyňu chceme preskúmať. Nemáme však pri sebe baterky a svetlo z mobilu je po pár metroch nedostatočné. Rio si tak aspoň splaví jeho najkratšiu rieku v živote a pokračujeme ďalej.

Pri presune do Srbska navštevujeme Višehrad a prezeráme si Andrićgrad. Spíme v kempe Viljamovka, ktorý je vlastne hruškový sad. Domáci páli výbornú hruškovicu, z ktorej nám dáva ochutnať. Ráno sa zobúdzame do mrazivého počasia, námraza je aj na našich veciach. Keď nasadáme na rieku Veliki Rzav - údajne najčistejšia rieka Srbska, je už horúco. Vody je málo, ale za splavenie stojí aj šúchanie kajaku po kameňoch. Na rieke sa nachádzajú dve ťažšie pereje. Najťažšia, Orlovača, je obtiažnosti WWIII. Za tejto vody sú ale úplne bez problémov, teda jediný problém je nezaseknúť sa na plytčine. Spodná časť asi 20km úseku je už vodácky nezaujímavá. Ide takmer o stojatu vodu, kde je potrebné pádlovať.

Posledný deň splavujeme rieku Ibar s obtiažnosťou WWIV. Nasadáme v meste Ušće pri moste a končíme po asi 10km. Najzaujímavejšiu časť, slalomku, si niektorí z nás dávajú dvakrát. Ešte máme čas a tak sa chceme pozrieť na rieku a kaňon Studenica. Rieka má byť v úzkom koryte s obtiažnosťou WWIV neprístupná z brehu. Zisťujeme, že z cesty nie je vidieť ani na dno kaňonu a tak sa pri miestnom kláštore otáčame. Obedujeme v meste Ušće, po ceste späť na Slovensko si ešte prezeráme, aspoň z auta, Belehrad. Na Slovensko sa vraciame v sobotu ráno.

Lukáš

Galéria